Teória, ktorá predpokladá, že za mechanizmom starnutia stojí skracovanie koncových častí chromozómov, telomér
Táto nová teória starnutia prináša mnoho prísľubov na poli anti-aging, farmácie a medicíny. Teória sa zrodila z technologických prielomov v genetike a genetickom inžinierstve. Prvýkrát boli teloméry objavené ruským teoretikom Alexejom Olovnikovom v 70. rokoch, o rozvoj teórie a jeho prepojenie s enzýmom telomerázy sa postarali Elizabeth Blackburnová, Carol Greiderová a Jack Szostak v roku 1984. Za tento objav boli v roku 2009 ocenení Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu.
Nežiaduce krátenia telomér
Teloméry sa ukázali ako sekvencia nukleových kyselín napojených na koniec ramien chromozómu (chromatíd). Teloméry sa správajú tak, že napomáhajú zachovať integritu chromozómov a ich existencia je spoločná všetkým cicavcom. Vždy, keď sa bunky delia, dôjde k skráteniu telomér. Po mnohonásobnom opakovaní tohto cyklu sa stane, že telomér dôjde do svojej kritickej dĺžky, a nemôže už ďalej chrániť chromozóm. V dôsledku toho dochádza k bunkovému poškodeniu a bunkovej smrti, ktoré bývajú späté so starnutím organizmu.
Enzým obnovujúci teloméry
Kľúčovým prvkom v znovu budovania miznúcich telomér je podľa vedcov enzým telomeráza, ktorý môže spôsobiť až bunkovú nesmrteľnosť. Tento enzým sa v organizme nachádza iba v pohlavných a rakovinových bunkách, v bežných telesných buď nie je, alebo je jeho aktivita mizivá. Aktívne telomeráza dokáže podľa všetkého opraviť a doplniť teloméry tým, že ovplyvní životnosť deliacich sa buniek.
Budúci výskum tak prisľubuje veľké nádeje v liečbe rakoviny a zotavenia sa z onkologických ochorení bez rizika návratu choroby.
